Grécko - macedónska odysea.

To, že Gréci sa so susednými Macedóncami príliš nemajú v láske je všeobecne známe. Samostatné Macedónsko vzniklo v roku 1991 rozpadom Juhoslávie a to sa stalo tŕňom v oku susedného Grécka. Či už kvôli používaniu názvu, ktorý je zhodný s menom gréckej provincie, alebo štátnemu znaku, ktorý vláda v Skopje nakoniec na grécky nátlak zmenila. Vzájomné prieky pokračujú doteraz z oboch strán. Gréci vetujú svojich susedov na medzinárodnej scéne (vstup do NATO) a ich severný sused stavia v hlavnom meste sochy vládcom starovekej Macedónie, alebo po Alexandrovi Macedónskom pomenúva letisko v Skopje.

V poslednej dobe však absurdné správanie gréckej strany presiahlo všetku mieru zdravého rozumu. Macedónske úrady začali vydávať nové poznávacie značky európskeho formátu a grécki colníci ich na hraničných prechodoch začali prelepovať veľkou nálepkou s nápisom "Recognised by Greece as FYROM", teda uznané Gréckom ako FYROM (bývalá juhoslovanská republika Macedónsko).

Človeku ostáva rozum stáť nad tým, ako Grécko, ktoré sa nachádza v mizernej finančnej situácii (na jeho záchrane sa miliónmi eur podieľa aj chudobnejšie Slovensko) rozhadzuje prostriedky na úplnú zbytočnosť bez jasného významu. Gréci by sa mali konečne prestať strápňovať pred celou Európou neustálym ponižovaním Macedónska a začať konečne robiť poriadok u seba doma.

Tri kúsky zo srbskej kinematografie

Srbská, respektíve juhoslovanská  kinematografia je v našich končinách málo zastúpená a spájaná hlavne s dielami známeho režiséra Emira Kusturicu. V kinách beží len západná produkcia, takže jedinou možnosťou zhliadnuť balkánsku produkciu sú sporadické premietania vo filmových kluboch, na verejnoprávnej Dvojke, prípadne na internete. Srbské filmy, ale aj tie z ostatných krajín bývalej Juhoslávie skrývajú v sebe temperament tamojšieho obyvateľstva, vystihujú ich mentalitu a nevyhýbajú sa aktuálnym spoločenským problémom. Mnoho z nich sa venuje dobe nedávno minulej, provokujú a často je to smiech cez slzy. Kto nemá rád filmy bez jasného konca a čaká happyend asi ostane zaskočený. Ostatných dokážu milo prekvapiť.

Ko to tamo peva (Kto to tam spieva) 1980
Legendárny film, ktorého dej sa odohráva začiatkom Druhej svetovej vojny v Juhoslávii. Vtipné scénky sprevádzajú osadenstvo starého autobusu počas cesty do Belehradu. Svojskú atmosféru dotvárajú spievajúci Cigáni.

Turneja (Turné) 2008
Toto road movie je rovnako popretkávané vtipnými aj smutnými momentami jednej výpravy v polovici 90-tych rokov. Skupina umelcov z Belehradu si chce privyrobiť a vydáva sa mikrobusom na turné. To však netušia, aké nástrahy ich cestou vojnovou Bosnou čakajú. Nečakané zápletky v sebe skrývajú istú dávku sebareflexie.

Rat uživo (Vojna naživo) 2000
Príbeh jedného režiséra a jeho filmového štábu, ktorý sa v bombardovanom Belehrade pokúša dokončiť film s americkým hercom v hlavnej úlohe. Ani tento film nemá jednoznačný koniec.

Neznámy Sandžak - čo o ňom vieme

Počas rozpadu Juhoslávie v 90-tych rokoch bývalo televízne spravodajstvo u nás plné záberov z vojnou zmietaného Chorvátska, rozorvanej Bosny a Kosova, kvôli ktorému bolo územie Srbska a Čiernej Hory bombardované. Vojvodinu poznáme takisto, je to autonómna oblasť vrámci Srbska, kde žije početná slovenská menšina. Trochu v tieni diania sa na pomedzí Srbska a Čiernej Hory nachádza oblasť, ktorá vrámci Juhoslávie nemala nikdy zvláštny štatút a ostávala na pokraji záujmu.

Sandžak je geograficky rozdelený približne rovnakými dielmi medzi Srbsko a Čiernu Horu. Miernu väčšinu obyvateľstva tvoria Bosniaci, teda obyvatelia vyznávajúci islam, ktorí sú koncentrovaní hlavne v centre - Novom Pazare, sídlach - Tutin, Sjenica, Rožaje a okolí. V rušnej obchodnej metropole s trhovníckou tradíciou a oficiálne okolo 60 tisícovým počtom obyvateľov tvoria Bosniaci väčšinu. V 90-tych rokoch počas Miloševičovej éry bol Sandžak pod vyšším dohľadom vtedy ešte juhoslovanských ozbrojených zložiek, aj vzhľadom na konflikt v Bosne. Po eskalácii napätia v Kosove a vyhlásení jeho nezávislosti sa časť pozornosti preniesla do tejto časti Srbska. Časť predstaviteľov miestneho islamského spoločenstva na čele s muftim Muamerom Zukorličom začala kritizovať menšinovú politiku Belehradu a presadzovať požiadavky na vyššiu autonómiu. Občas sa objavia menšie verbálne incidenty počas politických zrazov, hádzanie kameňov na políciu, prípadne pokrikovanie na športových podujatiach, ale k vyhrotenie postojov, podobné tomu v Kosove zatial nehrozí. Záleží ako bude prebiehať dialóg medzi Belehradom a reprezentáciou v Novom Pazare. Hospodárska situácia tohoto kúta Srbska je veľmi zložitá. Novi Pazar má jeden z najvyšších podielov mladých v celej krajine. Hoci sú v meste hneď dve univerzity, možnosti uplatnenia ich absolventov v regióne sú minimálne. Nezamestnanosť tu atakuje 50 percentnú hranicu a to je jeden z faktorov podporujúci frustráciu mládeže a náchylnosť k radikalizácii.

V uliciach Nového Pazaru, alebo iných miest Sandžaku však na chudobu nenarazíte, aspoň nie vizuálne. Ruch je tu do neskorej noci, na námestiach a uliciach je živo, v kaviarňach a mnohých cukrárňach sa živo diskutuje. Slušne oblečená mládež korzuje mestom z jednej strany na druhú. Výnimkou je mesiac Ramadán, kedy sa mesto počas večernej modlitby viditeľne vyprázdni. Dá sa badať rozdiel medzi Bosniakmi zo Sandžaku a Bosny. Na tých v Novom Pazare vidno blízkosť osmanského Istambulu, zatialčo v Tuzle, alebo Sarajeve je znateľná prítomnosť rakúsko - uhorskej monarchie.

Ako nájsť pamätník bitky na Kosovom poli.

V knihe Križovatka zvaná Balkán opisuje autor Martin Ježek, ako radil svojmu známenu, ktorý sa v Kosove nevedel dostať k pamätníku bitky na Kosovom poli. Keď sme cestovali do Kosova, jeho knižka ešte nebola vydaná. Mali sme so sebou knižku Cestujeme do Juhoslávie z roku 1971, kde je pamätník spomenutý, ale cesta k nemu zmienená iba okrajovo.
Po predpoludní v Prištine teda naberáme smer Kosovo Pole (Fushë Kosovë), čo je predmestie Prištiny. Kde inde by sa asi mohol nachádzať rovnomenný pamätník? Ideme okolo novostavieb stále rovno, až prídeme k železničnej stanici. Pamätník nikde a miestni taxikári sa tvária, že nič také ani neexistuje. Pohltila nás bezradnosť, našťastie sa v knižke píše o hrobke sultána Murata. Skúšame teda opäť znalosti kosovských taxikárov a islamská stopa skutočne zaváži. Naraz sú všetci múdri a rozviaže sa im jazyk. Keby sme to vedeli, tak hneď sa pýtame na názvy Murat tulbe a Gazimestan.
Vraciame sa späť k Prištine a odtial smerom na Kosovskú Mitrovicu. Miesto zbadáme po pár kilometroch na pravej strane, niekoľko sto metrov od hlavnej cesty. Pamätné miesto je obohnané plotom, pred bránou sú zátarasy, takže odstavíme auto a vyberáme sa k bráne za ktorou strážia celý areál vojaci KFOR. Keď sa priblížime, vidím nápis SlovCon a vlajúcu zástavu. Najprv to vyzerá na slovinskú jednotku, no po chvíli počujem stredoslovenskú slovenčinu. Je to zážitok, stretnúť na takom odľahlom mieste krajanov.

Chlapi si opíšu čísla pasov a vravia, že Slováka tu hádam ešte nemali. Zvyknú sa objaviť západní turisti, prípadne Poliaci a pre každú návštevu majú pripravený hárok s informáciami o tomto mieste. Bojovú techniku a celý tábor fotiť nemôžeme, ale na pamätník sa dostaneme. Vrchol 25 metrov vysokej veže vybudovanej v roku 1953 je schodiskom prístupný a ponúka nádherný výhľad na šíre okolie a miesto kde 28. júna 1389 prebiehala bitka medzi srbským vojskom vedeným cárom Lazarom proti Turkom na čele so sultánom Muratom. Sultána Murata v boji síce zabili, no srbské vojská nakoniec podľahli niekoľkonásobnej tureckej prevahe. Bitka sa stala pre Srbov symbolom, ktorý výrazne ovplyvnil ich ďalšie dejiny a 28. jún je dňom voľna (deň sv. Víta - Vidovdan). O 600 rokov neskôr tu bolo veľké spomienkové zhromaždenie, ale to sa už začal písať iný (opäť tragický) príbeh.

V súčasnosti už v areáli nemá svoje stanovisko slovenský kontingent, ale pamiatka je pod dozorom kosovských policajných síl. Na dohľad odtialto sa nachádza ešte hrobka sultána Murata s časťou jeho pozostatkov a druhá, podobná hrobka. Neviem ale identifikovať presne, pri ktorej sme boli my.

V každom prípade si pred cestou naštudujte mapu a dajte si pozor na mätúce fotografie Gazimestanu, ktoré sú na Google maps umiestnené na viacerých miestach v okruhu niekoľkých desiatok km.